Info o mne
Keď som po prvý raz uzrel svetlo sveta, ešte nik netušil, čo z čerstvo narodeného malého kriklúňa bude. Samozrejme netušil som to ani ja sám. Nepredbiehajme... Na rad prišli prvé nesmelé slabiky (často nezrozumiteľné), prvé nesmelé kroky a pády s nimi spojené. Toto je už dúfam navždy za mnou. Prišli striedavo smelé a nesmelé kroky do školy a tam prvé správne aj nesprávne výpočty. Od "1 + 1", cez prirodzené, celé, racionálne, reálne a komplexné čísla, rovnice a funkcie, rovinnú a priestorovú geometriu, som sa v roku 1989 prehrýzol aj cez maturitné skúšky. Matematika ma však nechcela ani naďalej opustiť. (Alebo to bolo opačne?) Prišli roky vysokoškolského štúdia, ktoré som slávnostne ukončil v roku 1997 v Nitre. V ruke som držal diplom a hlavou mi prebehla myšlienka, že po niekoľkých rokoch bude komárňanské gymnázium opäť žiť mojou prítomnosťou. A tak ma tu máte. ... a prešlo ďalších 14 rokov a po nich rozlúčka so strednou školou. Prechádzam na základnú školu... podpis P.S. Hra na matematikára Matematikári sú, medzi nami, pekné čísla! Vážia si čísla a hovoria, že nie je nič ťažšie na svete ako matematika. Je verejným tajomstvom, že sú až po uši zaľúbený do jednej rovnice s jednou neznámou. Matematikári všetko dvakrát merajú a raz strihajú. Majú toľko moci, že sa niekedy musia odmocňovať. Rovine hovoria rovnica a diaľnici priamka. Množstvo je u nich množina, a to, čomu nerozumejú, nazývajú XY. Poznajú veľa možností a ciest, ktoré si musia krátiť (najmä dvoma). A zavše sa musia aj deliť. Keď majú dobrú náladu, špásujú: Aa+b=a? Matematikári sú jediní živí ľudia, ktorí neplávajú v matematike. O ostatných neplavcoch hovoria, že sú to obyčajné telesá ponorené do kvapaliny vytláčanej váhou svojho obsahu.
(S. Štepka)